Pomarančovník (Citrus Sinensis) je stálezelený strom dorastajúci vo voľnej pôde do výšky aj 6 až 10 metrov. Tvar koruny býva guľatý a veľmi ozdobný. Kvety sú biele, malé a voňavé, vyrastajú z letorastov na celej rastline. V minulosti sa u nás hojne využívali semená pomarančov ako kvalitné podnože. Takzvané "Kubánske pomaranče" (Valencia) boli cenené ako podnož pre dobrú odolnosť voči suchému bytovému vzduchu a absencii potreby vegetačného pokoja. 

Do Európy sa pomarančovník dostal pravdepodobne z Číny v 15. storočí . Uchytili sa najmä na Sicílii, v Kalábrii a južnom Španielsku, kde o ich pestovaní informujú písomné pramene už z konca 15. storočia. Nešlo pritom o dnes známe pomaranče, ale pravdepodobne o Bigarádie - horké pomaranče, ktoré sa používali ako korenie. Až v 17. storočí sa vďaka portugalským moreplavcom dostávajú do Európy z Číny prvé pravé sladké pomaranče, ktoré sa dajú jesť aj surové. Dnes sú pomaranče najpestovanejším citrusovým ovocím.

Predpokladá sa, že pomarančovníky vznikli medzidruhovým krížením mandarínky obecnej a pomela. Dnes je dokázané, že všetky pomarančovníky majú jedného spoločného predka, preto je genetická variabilita veľmi nízka. 

Veľkou nevýhodou pomarančovníkov je ich dlhšia vegetačná doba, ktorá sa pohybuje od 7-8 mesiacov vyššie, niektoré neskoré odrody potrebujú 14 mesiacov aj vo svojom prirodzenom prostredí. Dlhšia vegetačná doba sa spája aj s väčšou sumou tepla potrebnou na dozretie plodov. To je veľkou nevýhodou, lebo plody nestihnú v našich podmienkach dozrieť počas letnenia. Preto pomarančovníky potrebujeme preniesť do interiéru. Najviac sa osvedčuje kombinácia skoršieho štartu kvitnutia vhodným umiestnením rastliny už začiatkom marca, čím dokážeme najlepšie využiť prirodzené svetlo a teplo počas leta a skorej jesene a plody nedosahujú plnú zrelosť počas mesiacov chudobných na svetlo, kedy bývajú menej šťavnaté, menšie a kyslejšie.

Pomaranče delíme do 4 skupín:

Blond(y) - žltomäsé pomaranče, označované aj ako Všeobecné (Hamlin, Berna, Valencia), ktoré sa pestujú hlavne v Španielsku a na Blízkom Východe. Majú široké využitie a značnú variabilitu.

Navel(y) - pupočné pomaranče. V pupku sa nachádza druhý malý sekundárny plod (Washington, Navelina, Fukumoto). Pupok im dal aj meno (angl. Navel), ale napriek svojej obľúbenosti u pestovateľov ide o pomerne mladú mutáciu. Prvé pupočné pomaranče pochádzali z Brazílie a keďže nemajú semená, rozmnožovali sa len vegetatívne. Odrody vznikajú ďalšou mutáciou.

Pigmentované - krvavé (Moro, Tarroco). Farba môže byť od ružovej až po tmavočervenú alebo dokonca fialovastú. U pomarančov spôsobuje zafarbenie anthokyanid, kým u grepov a ostatných citrusov lykopén. 

Cukrové - bezkyselinové (Vaniglia Sanguigno, Lima). Neobsahujú kyseliny a preto sú označované aj za mdlé, ale v našich podmienkach sa vďaka tomu dajú skôr oberať.

Zaujímavými môžu byť panašované pomaranče, ktoré sú síce neskoré, ale veľmi dekoratívne, napr. odroda Cotidiana. Ja osobne považujem pomaranče za príjemné spestrenie v pestovaní a nenáročné. Na vhodnej podnoži dobre znášajú moje podmienky zimovania, dokonca najlepšie spomedzi všetkých citrusov a najskôr sa prebúdzajú. Veľkým bonusom sú aj nádherne voňavé kvety, ktoré dokážu svojou vôňou rozvoňať celý dom.