Citrusy sú teplomilné subtropické až tropické rastliny patriace do čeľade Rutaceae (rutovité). Majú vysoké nároky na dostatok svetla a tepla. V našich podmienkach je preto, hlavne v jesenných a zimných mesiacoch zložité udržať rastliny v dobrej kondícii. V našom podnebnom pásme existuje niekoľko prístupov k pestovaniu citrusov, z ktorých každý má svoje obmedzenia, keďže väčšina citrusov je v našich podmienkach málo mrazuvzdorná a zároveň pri zabezpečení dostatočného tepla je limitujúcim faktorom nedostatok svetla.

Najčastejšie sa citrusy u nás pestujú celoročne v interiéri alebo štýlom exteriérového letnenia počas teplých mesiacov (spravidla apríl až november) a studeným zimovaním do 10°C počas zimných mesiacov, kedy sa biologické procesy takmer úplne zastavia, vďaka čomu citrusy potrebujú menej svetla a živín. V našom klimatickom pásme sa dajú najideálnejšie pestovať v zimných záhradách, kde sa teplotné podmienky najviac podobajú ich domácim. Existujú aj príbuzné rodu citrus, ktoré sú schopné prežiť naše zimy vo voľnej pôde, ale ich plody sú len ťažko označiteľné ako jedlé.  

Krátka história

História citrusov siaha dozadu približne 20 miliónov rokov. Prvé dôkazy o ľudskom kontakte s citrusmi pochádzajú zo Sumerského obdobia, keď sa v južnom Babylone našli semená cedrátu datované na 4000 rokov pred naším letopočtom. Samozrejmé je ťažké odhadnúť kedy sa človek prvýkrát stretol s citrusmi a kedy ich začal aj cielene pestovať, ale už z obdobia vyše 2000 rokov pred naším letopočtom sú zachované zápisy o pestovaní pomarančov a pomela z územia Číny. Za pravlasť citrusov sa považuje práve územie juhovýchodnej Ázie a Indie. Do Európy sa pravdepodobne ako prvé dostali cedráty, ktoré nasledovali pomaranče, bigarádie a citróny. O ich rozšírenie po Európe sa postaralo šírenie kresťanstva, neskôr moreplavci, cestovatelia a mnísi. V Európe začínajú citrusy naberať na dôležitosti hlavne v 16. a 17. storočí, keď získavajú významné miesta v talianskych záhradách. Prvú oranžériu na miete, kde sa citrusy nedali pestovať pod voľným nebom, dal postaviť francúzsky kráľ Karol VIII. na území zámku Amboise. Podrobná a presná história citrusov sa začína písať až v 19. storočí. Na území Slovenska sa citrusy nepochybne nachádzali až v 20. storočí, ale niektoré náznaky dávajú tušiť, že sa tu mohli pestovať aj skôr. Pestovateľom exotických rastlín sa začalo obzvlášť dariť v medzivojnovom období, a neskôr v 50. rokoch 20. storočia, kedy sa v Československu objavujú snahy o kríženie citrusov. Z roku 1956 sú známe pokusy Kolomana Kováča z botanickej záhrady UK v Bratislave, ktorý sa krížením trifoliáty s inými citrusmi snaží o ich aklimatizáciu do nášho prostredia. Vzniká niekoľko krížencov, z ktorých sa po rozpredaní zbierky v roku 1969 zachováva iba Citremon Kováč. V tomto období sa rozvíja aj spolupráca so Sovietskym zväzom za cieľom zlepšiť mrazovú odolnosť citrusov. Prvý klub citrusárov u nás vzniká v roku 1986 v Banskej Bystrici a nasledujú ho kluby aj v iných mestách. 

Klasifikácia citrusov

Ktorákoľvek botanická klasifikácia citrusov je veľmi obtiažna a naráža na viacero problémov, lebo všetky citrusy sa spolu jednoducho krížia. Nové hybridy sú priebežne šľachtené pre dosiahnutie požadovaných vlastností, ako je bezsemennosť, ľahká šúpateľnosť, vyššia šťavnatosť, väčšia veľkosť, lepšia chuť s pod. Krížence vznikajú samozrejme aj spontánnym krížením v prírode. Dnes sa predpokladá, že všetky známe citrusy vznikli z troch základných materských rastlín -  pomela, cedrátu a mandarínky, ku ktorým sa pridáva aj divoká papeda a austrálsky finger lime. Ostatné odrody sú potom už výsledkom šľachtenia a ďalšieho kríženia. Zároveň sú rozdiely medzi druhmi, odrodami a aj odlišné podmienky pri pestovaní tak veľmi malé, že presné zaradenie a rozdelenie je nesmierne ťažké. U nás sa najčastejšie používa Tanakova klasifikácia citrusov, kým v angloamerickej literatúre sa preferuje triedenie podľa Swinglea.

(zdroj: Šamla, Jiří: Citrusy - I-II. Brno: 1990-1)